ŠtanDART               HISTÓRIA

 

Zaradenie do skupiny FCI
   Samojedský pes patrí do V. skupiny FCI s názvom ŠPICE A TZV. PRIMITÍVNE PLEMENÁ, oddiel 1 - severské záprahové psy (pojmom severské plemená označujeme všetky plemená psov, ktoré pochádzajú z arktických oblastí).
   Ďalej sem patria - v pôvodných názvoch krajiny pôvodu (s týmito názvami sa môžete stretnúť predovšetkým na výstavách, v katalógoch a propozíciách):
   Akita inu, Alaskan Malamute, Basenji, Norsk Buhund, Canaan Dog, Chow-chow, Cirneco dell´Etna, Deutscher Spitz, Eurasier, Suomenpystykorva, Gronlandhund, Hokkaido ken, Iceland Dog, Nihon Supittsu, Jämthund, Kai inu, Karjalan karhu koira, Kishu inu, Zapadosibirskaja lajka, Vastočnosibirskaja lajka, Rasijskoevropejskaja lajka, Lapinkoira, Lapinporokoira, Lapphund, Lundehund, Norbotten Spets, Norsk Elghund grá, Norsk Elghund sort, Pharao Hound, Podenco canario, Podenco ibicenco, Podengo portugues, Shiba inu, Shikoku inu, Siberian Husky, Volpino italiano, Västgotaspets, Thai Ridgeback Dog, Xoloitzquintle, Perro sin pelo del Perú.


 

 

 
Štandard plemena
je formálny popis charakteristiky plemena s detailným popisom jednotlivých častí tela, celkového výzoru, pohybu a vlastností. Štandard používa vedúci chovateľský klub v každom štáte na opis ideálneho samojeda. Výstavné psy sa posudzujú podľa tohoto formálneho indexu jedinečných telesných kvalít, vystupovania a osobnostných čŕt, ktoré charakterizujú „dokonalý“ exemplár plemena. Postupom času sa štandard môže meniť a prispôsobovať zmenám v smere chovu plemena, alebo sa môže stať zle (nepresne) formulujúcim znaky plemena, čo spôsobuje problémy pri jeho posudzovaní. Treba si uvedomiť, že štandard vyjadruje ideálneho jedinca plemena. V skutočnosti sa každý pes – i šampión – k ideálu len približuje.
Kým vedúci kynologický klub určitej krajiny oficiálne uzná nové plemeno, uskutočňujú sa konzultácie s chovateľmi, priaznivcami a importérmi plemena, prostredníctvom už existujúcich špeciálnych klubov. Ak je už plemeno uznané v inej krajine, existujúci štandard poslúži ako základ.
V prvých rokoch chovu samojedov vo Veľkej Británii takáto základňa v podstate neexistovala. Prvý štandard plemena bol vypracovaný členmi prvého klubu The Samoyede Club pod vedením pána Kilburn-Scotta v roku 1909 – teda 20 rokov po importe prvého samojeda na Britské ostrovy. Jeho cieľom bolo predstaviť toto neznáme plemeno verejnosti a v chove zachovať tie kvality, ktoré ho robia takým zvláštnym a odlišným od ostatných. Po druhej svetovej vojne (1967) bol vypracovaný nový štandard na základe 12-ročného výskumu tohoto plemena a tento bol do konečnej podoby „dobrúsený“ v r.1987.
American Kennel Club (AKC) prebral anglický štandard, ale v päťdesiatych rokoch sa zvýšili povolené veľkosti pre psov i suky na základe meraní viac ako 50 šampiónov. Vzhľadom na množiace sa „diskusie“ pri posudzovaní samojedov, aby sa presnejšie vymedzili termíny ako „primerane veľký“, „stredný“ a pod., pokračovalo sa v presných meraniach a prepočtoch. Do úvahy sa brali stovky fotografií súčasných i minulých šampiónov. Určilo sa napríklad, že hlava má byť tvorená 40 percent nos a 60 percent lebka. A definitívne sa upustilo od zadávania hmotnosti psov a súk. Tento nový štandard bol schválený v roku 1957. Potom nasledovali ešte dve zmeny, v rokoch 1963 a 1993.
U samojedov teda môžeme hovoriť o dvoch typoch štandardu, americkom a anglickom, pretože všetky ostatné krajiny prebrali a upravili jeden z nich. Štandard FCI (Fédération Cynologique Internationale), pod ktorý spadáme aj my, prebral americký typ. Štandardy plemena sú teda odlišné v závislosti od krajiny. Tieto rozdiely je dôležité poznať, ak idete do inej krajiny vystavovať, prípadne posudzovať plemeno. Takisto, ak napríklad exportujete šteniatka do krajiny, kde preferujú vyššie jedince, určite nevyberiete to najmenšie šteňa z vrhu.
Americký a anglický štandard sa líšia predovšetkým štandardnou veľkosťou povolenou pre suky a psov. Anglický štandard dovoľuje nižšiu výšku o 1 inch (2,54 cm).
Pre porovnanie som si preštudovala aj štandardy Anglicka, Fínska, USA a Kanady a nenašla som tam výraznejšie rozdiely, len v povolenej výške (ktorá je v USA a Kanade vyššia) a zaradení niektorých odchýlok medzi diskvalifikácie. Takisto upozorňujú na to, že samojed by nemal byť príliš malý a slabý ani príliš mohutný až nemotorný, pretože by to odporovalo jeho pôvodnému predurčeniu záprahového a pastierskeho psa. Najlepšie to posúdime pri pohybe psa : klus musí byť priestorný a elegantný, nie ťažkopádny či príliš rýchly s drobnými krokmi. Príliš malý alebo príliš veľký samojed by mal byť vylúčený z posudzovania i ďalšieho chovu.
V niektorých starších knihách o plemene sa môžete dočítať o tom, že podľa vzhľadu samojeda môžeme hovoriť o troch typoch: o líščom, vlčom a medveďom type. Líščí bol obmedzený už na počiatku chovu samojedov, dnešný typ je zmesou vlčieho a medvedieho typu. Vlčí typ má užší a dlhší nos, športovejší vzhľad – podobá sa tvarom tela vlkovi. Medvedí typ má širší a kratší nos, je mohutnejší a pôsobí dojmom väčšieho a hustejšieho osrstenia – jednoducho biely medvedík, pričom sa veľa diskutuje o tom, ktorý z nich je „viac Samojed“. Pravdou zostáva, že pre každého majiteľa či chovateľa je jeho samojed ten pravý a najkrajší. A pre posudzovateľov ? Každý z nich má svoju preferovanú predstavu o ideálnom jedincovi, ktorá sa mení v závislosti od krajiny i obdobia. V súčasnosti sú väčšinou preferované čisto biele psy medvedieho typu s výbornou pigmentáciou.
Tak či onak, pravdou zostáva, že plemeno samojed len veľmi málo podľahlo „módnym“ chovateľským trendom v postupe času. Je vynikajúce, že všetky hlavné charakteristické znaky súčasných samojedov - vztýčené uši, usmievajúca sa tvár, huňatý kožúšok a krásny chvost – sú pôvodné, prirodzené a môžeme ich zreteľne vidieť na prvých historických snímkach zakladateľov chovu. Presvedčíte sa o tom porovnaním súčasného štandardu s historicky prvým z roku 1909.

Prvý štandard plemena z roku 1909 (Veľká Británia)
Vzhľad a všeobecná charakteristika: Samojed, ktorý je predovšetkým pracovný pes, by mal byť silný, energický, aktívny a dôstojný. Pretože jeho pôsobisko leží v studených klimatických oblastiach, jeho srsť má byť bohatá a odolná voči poveternostným vplyvom. Jeho chrbát by nemal byť príliš dlhý, pretože slabý chrbát by ho urobil nepoužiteľným v jeho práci a tak isto sudovité telo (ako má napríklad čau-čau), by bolo takisto veľkou nevýhodou pre záprahového psa. Chovatelia by sa mali zamerať na tzv.“šťastný stred“, teda telo nie príliš dlhé, dobre osvalnené, dovoľujúce voľnosť pohybu, s hlbokým hrudníkom a dobre tvarovanými rebrami a silnou panvou. Dospelý pes by mal mať výšku okolo 21 inchov (53,34 cm) v ramenách. Čo sa týka hĺbky hrudníka, nohy by mali byť primerane dlhé, príliš krátke nohy sa nepovoľujú. Stehná by mali byť dobre vyvinuté, kolená dobre zauhlené, každý náznak zle uhlených zadných nôh alebo kravský postoj budú prísne penalizované.

Srsť: Telo psa má byť dobre pokryté hustou, pevnou, jemnou a krátkou podsadou, s pevnou srsťou, ktorá prerastá podsadu a vytvára tak vrchnú vrstvu srsti. Táto má odstávať od tela.
Hlava: Široká plochá lebka, nosová partia stredne dlhá, nie príliš ostrý stop, uši nie príliš dlhé a zaoblené na končekoch, posadené ďaleko od seba a dobre osrstené vo vnútri dlhou srsťou. Oči tmavé, veľké, s pozorným inteligentným výrazom. Čierna koža okolo papule. Srsť na hlave má byť krátka a jemná. Uprednostniť čierne kontúry okolo očí a čierny ňufák, tento môže byť aj pečeňový. Veľké a silné zuby.
Chrbát: Stredne dlhý, široký a veľmi svalnatý.
Hrudník a rebrá: Hrudník široký a hlboký. Rebrá dobre tvarované, dávajú veľa miesta pre pľúca a srdce.
Zadná partia: Stehná veľmi svalnaté, kolená dobre uhlené, kravský postoj alebo zle uhlené končatiny veľmi nevhodné.
Nohy: Rovné a svalnaté.
Labky: Rovné, dobre pevne položené, husto osrstené.
Chvost: Veľký (doslova ťažký) a dobre nesený cez chrbát.
Váha: Psi do 50 libier (22,7 kg) a feny do 40 libier (18,16 kg)
Farba: Všetky farby povolené, biela sa preferuje.

 

www.samojed-klub.sk

hore